Žalm 127
Šalamúnova pútnická pieseň.
Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú. Ak Pán nestráži mesto, nadarmo bdejú jeho strážcovia. Zbytočne vstávate pred svitaním a líhate si neskoro v noci, vy, čo jete ťažko zarobený chlieb; lebo on dáva svojim miláčkom spánok. Hľa, Pánovým dedičným darom sú synovia, jeho odmenou je plod lona. Čím sú bojovníkovi šípy v ruke, tým sú vám synovia z mladých liet. Blažený muž, ktorý si nimi tulec naplnil: neutrpí hanbu, keď bude rokovať s nepriateľmi v bráne.
1. Augustín si všíma, že tento žalm je označený ako Šalamúnov. Preto venuje pozornosť tejto postave a pomocou predobrazov prichádza ku Kristovi, ktorý je pravým Šalamúnom
Šalamún, Dávidov syn, bol dôležitou postavou, pomocou ktorej Duch Svätý obohatil Sväté Písmo mnohými svätými nariadeniami a užitočnými výrokmi plnými božských tajomstiev. Sám Šalamún sa potom zamiloval do mnohých žien a z tohto dôvodu ho Boh napomenul; vskutku, táto vášeň pre neho pascou, lebo pod vplyvom týchto žien začal prinášať obete modlám. Takto nám o tom hovorí Písmo. Nesmieme si však myslieť, že keď on zhrešil, slová ktoré vyslovil prestali platiť: čo by znamenalo, že ich vyslovil len on a nie niekto iný jeho ústami. Veľkolepé bolo teda aj v tomto prípade Božie milosrdenstvo a pôsobenie Ducha Svätého, takže to dobré, čo Šalamún povedal je potrebné pripísať Bohu, zatiaľ čo hriech spáchaný človekom padá na samotného človeka. A možno sa čudovať, že Šalamún uprostred Božieho ľudu upadol do hriechu? Nepadol aj Adam, ktorý bol v raji? A nezhrešili aj anjeli, ktorí boli v nebi a nestali sa diablami? Z týchto udalostí si musíme vziať ponaučenie, že človek nesmie vkladať nádej do žiadneho z ľudí.
Pokiaľ ide o Šalamúna, vieme, že postavil chrám na počesť Pána. A chrám je predobrazom a symbolom Cirkvi nových čias ... Evanjelium hovorí: Zbúrajte tento chrám a za tri dni ho znovu postavím. Vskutku, tak ako prvý Šalamún postavil hmotný chrám, tak náš Pán Ježiš Kristus, pravý Šalamún (teda pravý mierumilovný), postavil svoj chrám pre seba. Slovo Šalamún v skutočnosti znamená " pokojný ", a pravý pokoj je ten, o ktorom apoštol hovorí: On je náš pokoj, ten, kto z týchto dvoch skutočností učinil iba jednu. On je ten skutočný mierumilovný, ktorý spojil dva múry, prichádzajúce z opačných smerov a stal sa ich základným kameňom. Vzal ľudí veriacich z obriezky a pohanský ľud, alebo neobrezaných, ktorí sa tiež stali veriacimi, a z dvoch národov vytvoril jednu Cirkev, ktorej sa stal základným kameňom. Teda skutočne pokojný, a teda pravý Šalamún. ... aby ste nemysleli na starodávneho Šalamúna, staviteľa domu Božieho, ale na toho druhého - Písmo tak začína náš žalm: Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú. Ten, kto buduje dom, je Pán: Pán Ježiš Kristus je ten, kto stavia svoj dom.
2. Augustín poukazuje na to, že aj evanjelizačná a pastoračná práca v Cirkvi sa nedá robiť bez Pána. Cirkev, kazatelia môžu a majú hlásať, ale to rozhodujúce robí vo vnútri Pán.
Mnohí venujú svoju prácu na stavbe, ale ak nezasiahne pri stavbe on, pracujú márne. Kto sú pracovníci zapojení do stavby? Všetci v Cirkvi, ktorí kážu slovo Božie, všetci služobníci božských sviatostí. Všetci pracujeme neúnavne, všetci sme stavitelia a pred nami iní s rovnakou neúnavnosťou pracovali a stavali; ale ak Pán nepostaví dom, tí, ktorí ho stavajú, pracujú márne. Nie len tak pre nič napísal apoštol Pavol veriacim: Pozorujete dni a roky, mesiace a ročné obdobia; obávam sa, že som medzi vami pracoval márne 6. Z osobnej skúsenosti vedel, že je to Pán, kto stavia dovnútra, plakal nad osudom týchto ľudí, medzi ktorými márne pracoval. Keď s vami hovoríme, pracujeme zvonku, zatiaľ čo je to Boh, kto stavia vo vnútri. Môžeme kontrolovať vašu usilovnosť pri tom ako nás počúvate; čo sa však deje vo vašej mysli to vie len ten, kto číta vaše myšlienky. Je to on, kto vás môže naučiť, pohnúť a vzbudiť vo vás bázeň, ktorá otvorí vašu myseľ a pohne vás k viere. Ako robotníci tiež pracujeme, ale ak Pán nestavia dom, tí, ktorí ho stavajú, pracujú márne.
3. Verš o strážení mesta privádza Augustína k meditácii o Bohu ako strážcovi človeka. Iba Boh môže postrážiť v nás to, čo nám dal. my sa môžeme všelijako snažiť, ale neustrážime poklad milosti v nás. Augustín hovorí, že aj biskup je strážcom stáda veriacich, ale nie on je hlavný strážca - tým hlavným je Boh. Kto však chce byť strážený Bohom, ten potrebuje byť pokorným, lebo len pokorných Boh stráži, pyšní utekajú od neho. Následne Augustín poukáže skrze evanjeliové state, čo znamená byť pokornými a takto vysvetlí verše o skorom vstávaní a neskorom usínaní
Ak chceme byť strážení tým, kto sa kvôli nám pokoril a potom bol povýšený, aby bol naším strážcom, buďme pokorní. Nech si nikto neprivlastňuje nič dobré, lebo každé dobro, ktoré máme, dostávame od toho, kto je jediný dobrý. Taktiež ten, kto by si chcel pripísať svoju múdrosť sám sebe, ukáže sa napokon ako hlupák. Nech je pokorný a múdrosť, ktorá ho osvieti, príde k nemu. Ak by sa na druhej strane chcel považovať za múdreho predtým, ako by obdržal múdrosť, urobil by to ako ten, kto vstane skôr než začne deň: kráčal by v temnote. A aké je varovanie tohto žalmu? Je márne, aby ste vstávali pred svitaním (čiže pred svetlom). Čo to znamená: Je pre vás márne vstávať pred svetlom? Ak vstanete skôr, ako sa rozsvieti svetlo, budete musieť zostať v márnosti, pretože budete v tme. Naším svetlom je Kristus, ktorý vstal z mŕtvych, a je dobré, aby ste kráčali za Kristom, nie pred Kristom. Kto sú tí, ktorí sa pohybujú pred Kristom? Tí, ktorí sa uprednostňujú pred Kristom. A kto sú tí, ktorí sa uprednostňujú pred Kristom? Tí, ktorí túžia po vysokých miestach tu na zemi, kde on zostal ponížený.
Tí učeníci, ktorí chceli byť nad Učiteľom a tí služobníci, ktorí chceli byť nad Pánom, tí povstali pred svetlom a boli na ceste k márnivosti, pretože nenasledovali svetlo. Žalm im hovorí: Je márne, aby ste vstali pred svetlom. Takí boli synovia Zebedejovi, ktorí si predtým, ako sa pokorili tým, že sa prispôsobili Pánovej vášni, si už vybrali miesto na sedenie: jedného po [jeho] pravicu, druhého po [jeho] doľava. Chceli vstať pred svetlom, a tak boli na ceste k márnosti. Keď Pán počul ich úmysly, zavolal ich späť k pokore a povedal im: Môžete piť z pohára, z ktorého budem piť ja? Prišiel som sa pokoriť a chceš ma predbehnúť snívaním o výšinách? Kam kráčam, tam ma musíte nasledovať," povedal. lebo ak sa chcete pohybovať iným smerom, ako je ten môj, je márne, aby ste vstali pred svetlom.
Takí boli synovia Zebedeja, ktorí namiesto toho, aby sa pokorili a túžili po účasti na Pánovom utrpení, pýtali si prvé miesta po pravici a ľavici. Vstali pred svetlom, a tak boli na ceste k márnosti. Keď Pán počul ich úmysly, privádzal ich späť k pokore keď sa ich pýtal: Môžete piť z pohára, z ktorého budem piť ja? Prišiel som sa pokoriť a vy ma chcete predbiehať snívaním o vysokých miestach? Kam kráčam ja, tam ma musíte nasledovať," povedal. lebo ak sa chcete pohybovať iným smerom, ako je ten môj, je márne, aby ste vstali pred svetlom.
To isté platí aj pre Petra. Vstal pred svetlom, keď sa odvážil dať Pánovi radu, aby za nás netrpel. Ježiš hovoril o svojom utrpení, o príčine našej spásy a o ponížení, ktoré ju bude sprevádzať: on v skutku trpel a bol ponížený. Keď Peter počúval slová, ktorými Pán predpovedal svoje utrpenie, bol prekvapený, o to viac, že krátko predtým ho nazval Synom Božím. Bál sa, že naozaj musí zomrieť, a povedal mu: nech je to ďaleko od teba, Pane! Nech ti je Boh milostivý! Nech sa ti nestane nič také. Chcel vstať pred svetlom a dávať návrhy svetlu. Ale čo urobil Pán? Prinútil ho vstať po svetle. Povedal mu: Choď za mnou, satan! (zaraď sa za mňa a nasleduj ma, nechoď predomnou)
Preto sa stávame diablami, ak vstávame pred svetlom. Choďte za mnou, aby som ja predchádzal a vy aby ste ma nasledovali. Choďte cestou, kadiaľ som kráčal ja, a nesnažte ma dostať tam, kde by ste radi išli vy.