Neverím, že viera je ponížením človeka

Jozef Ratzinger (neskôr pápež Benedikt XVI.) vydal v roku 1968  redakciu svojich prednášok, ktorými sa snažil priblížiť kresťanskú vieru vysokoškolákom na univerzite v Tübingene. Z jeho famóznej knihy Úvod do kresťanstva predkladám niekoľko základných úvah o viere. Kniha je dostupná v slovenčine, dokonca v novom vydaní z roku 2020. K tézam, ktoré som vybral z jeho prvej kapitoly pridávam aj môj malý komentár. 

- Nesmieme podľahnúť ilúzii, že niekomu predložíme príťažlivé kresťanstvo, ktoré bude zbavené napätí, pohoršení, neistoty. Je potrebné uvedomiť si, že všetky pokusy tohto druhu nie sú ničím iným, ako zriedením alebo často aj úplným vyprázdneným kresťanskej viery. 

- Tak ako veriaci má neistotu vo viere, tak má neveriaci neistotu vo svojej nevere. V oboch skupinách sú prítomné rovnaké sily, aj keď, prirodzene, rozličným spôsobom. Viera to nie sú len tie či oné pravdy, ale viera znamená stáť na nejakom základe alebo nestáť na ničom, byť v ničote.

→ Prvá úroveň viery - vedieť, uznať, že to, čo vidím a hmatám nie je všetko. Je to teda základný vzťah k bytiu, k existencii, k svetu. Neviditeľné považovať za nosné toho, čo vidím. Aj k tomuto človek potrebuje milosť obrátenia - aby také niečo videl. Veriaci vie, že veriť len hmote je ilúzia. Toto "vedieť" však nezaručuje nejaká "vedomosť", ale obrátenie. Viera bola problematická aj v pred-moderných časoch, viera nikdy nebola ľahká.

→ Druhá úroveň viery - rozdiel medzi vtedy a dnes. Viera je vždy minulosť, vždy je stará. Nikdy ju neurobíme dnešnou. Vyžaduje vrátiť sa a považovať za večne platné to, čo bolo (povedané, uskutočnené). Toto je v moderných časoch veľmi problematické, lebo týmto časom zavládla myšlienka pokroku, ktorý orientuje človeka výlučne na budúcnosť. Toto oberá vieru o živnú pôdu, lebo v pred moderných časoch bola minulosť istotou a základom. Dnes minulosť je niečím prekonaným, zastaralým. Je potrebné vziať na vedomie, že toto základné "pohoršenie" (že viera sa opiera o minulosť) nijaká modernizácia viery nevyrieši.

→ Tretia úroveň viery spočíva v námahe prijatia pohoršenia, ktoré je vytvorené tým, že kresťanská viera sa opiera o pozitívnu históriu, vtláča Boha do jediného bodu, do jednej osoby, do jednej udalosti. Nejdeme takto len proti modernej tendencii, ale aj proti všetkej pozitívnej filozofickej teodicei, ako to naznačuje stret kresťanstva s gréckou filozofiou v Aténach, kde ohlasovanie zmŕtvychvstania rozvrátilo pokojné filozofické prijatie kresťanskej koncepcie Boha, ktorá má s filozofiou kus spoločnej cesty. (sv. Pavol v Aténach)

→ Štvrtá úroveň viery je jej osobný charakter. Našli sme také Ty, ktoré nesie v sebe všetko, mňa, ľudí, svet, také Ty, ktoré pozná a miluje. Neznamená to však, že sa nemôžeme pýtať na to, koho sme to stretli - že sa nemôže pýtať aj jeho samého: Si to naozaj ty? Kresťania sú pozvaní klásť si túto otázku a je to pre nich aj otázka pravdy a čestnosti.

Komentár:

Možno si tiež, podobne ako ja, videl množstvo filmov zo stredoveku, v ktorých vždy vystupujú tuční prejedení mnísi alebo biskupi a oproti nim nádherné moderné postavy plné boja za úprimnosť, čestnosť a spravodlivosť. Kresťanské, zvlášť katolícke náboženstvo sa v našej kultúre spája s pokrytectvom, sebectvom, zneužitím duchovnej a intelektuálnej nadvlády, s vykorisťovaním jednoduchých ľudí a s ich udržiavaním v nevedomosti, s bojom proti vede a vzdelaniu. Možno by sa dalo viesť debatu o tom, či takýto obraz je dostačujúci a či vníma obe strany mince. Bola by to však veľká téma, na ktorú teraz nie som pripravený. Jediné, čo k tejto skutočnosti môžem poznamenať, že to naše katolícke kresťanstvo nikdy nebolo v dejinách také čisté a nevinné (nezabúdajme, že aj v Ježišovom spoločenstve boli závisti, hádky i zrada), aby tieto obrazy nečerpali námety z konkrétnych skúseností.

Tou zmienkou o súčasnom postoji ku kresťanstvu a jeho dejinám som chcel iba vytvoriť akúsi klímu súčasného kontextu pre výrok J. Ratzingera, neskoršieho pápeža Benedikta XVI., ktorý napísal vo svojom Úvode do kresťanstva už pred mnohými desaťročiami:

"nepodliehajme ilúzii, že niekomu predložíme príťažlivé kresťanstvo, ktoré bude zbavené napätí, pohoršení, neistoty."

A nejde tu len o všeobecné polemiky, ale aj o kresťanstvo na osobnej úrovni. Ono nie je a istým spôsobom ani nechce, či azda nemôže byť veľmi príťažlivé. V samotnom evanjeliu sa píše, že keď Ježiš videl veľké zástupy, ktoré išli s ním, obrátil sa na nich s veľmi náročnou a nepríjemnou požiadavkou:

"Ak niekto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by chcel zachrániť svoj život, stratí ho, a kto by stratil svoj život pre mňa, nájde ho. Veď čo osoží človeku, ak získa hoci celý svet, ale uškodí svojmu životu? Alebo čo dá človek na výmenu za svoj život? Lebo Syn človeka príde v sláve svojho Otca so svojimi anjelmi a vtedy odmení každého podľa jeho skutkov." (Mt 16,24-27) 

Tieto isté postoje podčiarkujú vo svojich evanjeliách aj sv. Marek i sv. Lukáš (Mk 8,34n.; Lk 9,23n) A mohli by sme uviesť ešte mnoho iných príkladov, v ktorých je veľmi zrejmé, že Ježiš si nikdy nikoho nezískaval lacnou propagandou, ale nárokmi, v ktorých sa skrývala pravda, ale aj jeho láska.

Často bývam už unavený z ľudí, ktorí do nekonečna omieľajú, že Cirkev je tu kvôli peniazom, moci a podobné veci. Netvrdím, že do duchovnej moci sa nemôže vkradnúť despotizmus, netvrdím, že Cirkev nemôže byť niekedy zdrojom zisku a príležitosťou ku krádeži. Ale od toho, aby to bolo LEN kvôli tomu a vlastne za tým nič iné nebolo ... to je zavádzajúce a scestné, to skôr naznačuje úbohosť tých, ktorí za takéto tvrdenia zakrývajú svoju neochotu venovať sa odvekým otázkam ľudstva alebo to prezrádza ich predpojatú odmietavosť voči katolíckej Cirkvi. Kresťanstvo za dve tisíc rokov svojej existencie nejakú tú skúsenosť s otázkami o večnosti i o človekovi má a množstvo neveriacich ľudí dobrej vôle v nich našli svoje inšpirácie aj bez toho, aby sa hneď stali kresťanmi katolíkmi.

Nezriedka sa stane, že niektorí neveriaci povedia: "vy veriaci sa máte, viera vám dáva útechu". Aj táto poznámka, hoci znie dobromyseľne, je veľmi scestná. Veľmi radi myslíme na útechu viery, už menej na námahy viery. Na učeníkov, ktorí nevedeli uzdraviť, ktorí sa báli v búrke na lodi, málo myslíme na námahu otca posadnutého chlapca, ktorý Ježišovi odpovedá: Verím, pomôž mojej nevere.

Každý ohlasovateľ viery vie, že aj jeho viera má ťažkosti. Aj toto je veľmi dôležité. J. Ratzinger to veľmi jasne podčiarkuje: človek, veriaci, či neveriaci, ak sú úprimní, prežívajú svoju neistotu. Veriaci neistotu svojej viery, neveriaci, neistotu svojej nevery.

Tá neistota nevery neveriaceho však neznamená, že automaticky musí byť kresťanom alebo veriacim v transcendentnú nadprirodzenú bytosť. Ide skôr o to, že každý človek musí na niečo postaviť svoj základ života, musí nejakým spôsobom odpovedať na to, čo dáva jeho životu zmysel. Rozdiel je len v tom, že my ako veriaci vkladáme zmysel nášho života a vidíme základ všetkých jestvujúcich vecí v neviditeľne, v nedosiahnuteľne. Kdežto klasicky neveriaci ľudia (nemyslíme tu teraz na iné náboženstvá) vkladajú svoj zmysel a základ celého života vecí poznateľných a uskutočniteľných. A samozrejme, obe tieto skutočnosti sú spochybniteľné.

Ak teda niekto chce posunúť kresťanskú vieru alebo akúkoľvek náboženskú vieru len do oblasti ľudskej naivity alebo nedostatočnej racionality, tak nerobí dobrú službu ľudstvu.

Všetci sme na jednej guličke, lepšie na jednom zrnku prachu vo vesmíre a prihodilo sa nám, že všetci ľudia na tejto zemi - podľa niektorých nevedno prečo, iní zase vehementne tvrdili, že pôvod náboženstva "vyriešili" - sa snažili vyrovnať s otázkou o tom, čo je tam za viditeľnými vecami. Až moderný človek našiel odvahu radikálne vyriešiť otázku, či vôbec za tými vecami niečo je. A hoci jeho mainstreamová odpoveď je mohutná a hlučná, svojou mohutnosťou a hlučnosťou ešte nič nedokazuje.

Preto by som chcel pozvať každého neveriaceho, aby sa s úctou vyjadroval o viere nezahadzoval ju bez patričnej pozornosti do odpadkových košov s názvami pokrytectvo alebo naivita. Ak tak robí, tak to hovorí viac o ňom ako o nás.