Na púti k sv. Františkovi Saleskému - úvahy
Cestou
Keď sa napĺňali dni, keď mal byť povýšený, pevne sa rozhodol ísť do Jeruzalema. Poslal pred sebou poslov, aby mu pripravili nocľah. Prišli do samaritánskej dediny, tam ho však neprijali, lebo bol rozhodnutý ísť do Jeruzalema. Keď to videli učeníci Jakub a Ján, povedali: "Pane, máme povedať, aby zostúpil oheň z neba a zničil ich?" On sa obrátil k nim a pokarhal ich. A odišli do inej dediny. (Lk 9,51-56)
Tento text Lukášovho evanjelia nás upozorňuje, že nestačí byť len kresťanom a dokonca ani byť veľmi blízko Ježišovi: je potrebné osvojiť si Kristovho ducha dobroty, skromnosti a poníženosti. Apoštoli mali dostatočné dôvody na svoje úvahy: poznali príbeh prorokov, ktorí ohňom zahnali svojich nepriateľov. Kristus má však iného ducha.
Tu si môžeme spomenúť na toľkých našich militantných bratov a sestry, ktorý horia a myslia si, že oheň z neba prinesie tejto zemi vytúžený pokoj. Za to si zaslúžia pokarhanie.
Sú pokarhaní, ale neprestali byť milovaní Kristom a plne zostávajú v jeho spoločenstve. To je zase výzva pre tých, ktorí sa cítia v súlade s Kristovým duchom, len majú sklon sa rozčúliť a byť netrpezliví s tými, ktorí Kristovu veľkodušnosť nechápu.
Takto všetci potrebujeme odpustenie a Kristovu milosť, aby sme porozumeli ducha jeho trpezlivosti a lásky. A k tomu nám dal Boh veľké dielo svojho Ducha, Učiteľa, leásky, trpezlivosti a dobroty: sv. Františka Saleského. Počas cesty si teda prosme, aby sme všetci našli ducha lásky.
0. deň: Sv. František Saleský v živote dona Bosca
Rozhodli sme sa pre púť na miesta, kde sa narodil, žil a pôsobil sv. František Saleský. Don Bosco nám dal tohto svätého za patróna a tým aj za vzor. Pozrime sa teda pozorne na to, ako don Bosco odovzdal sv. Františka svojím nasledovníkom.
1. Sen z deviatich rokov. Už v prvom sne dona Bosca nachádzame takú skrytú prítomnosť saleziánskeho postoja sv. Františka, ktorý sa zrkadlí v Ježišových slovách: nie bitkou, ale dobrotou a láskou si ich získaš. Don Rinaldi, tretí nástupca dona Bosca v roku 1925 píše: "Je nevyhnutné, aby sme sa utiekali k Božskému Srdcu Ježišovmu a načerpali z neho ducha sv. Františka Saleského a ducha dona Bosca, čiže tú dobrotu, lásku a horlivosť učiť mladých ako to don Bosco bolo odporúčané vo jeho prvom sne, a tým je to odporúčané aj nám, ktorí chceme pokračovať v jeho poslaní." (Rinaldi F., Atti del Capitolo Superiore: 24.12. 1925, s.332-333)
2. Bosco "vŕbové drevo" v Chieri. Náznak "saleziánskosti" dona Bosca nachádzame aj v seminári v Chieri, odkiaľ poznáme epizódku o tom, ako v seminári boli dvaja klerici menom Bosco. Don Bosco si volí svoj typ dreva (bosco = les, alebo drevo) a nie je mišpula, ktorá má tvrdé a neohybné drevo, ale on je drevo vŕby, jemné a ohybné (bosco di sales; salice - vŕba). (MB I, s. 406)
3. Štvrté predsavzatie novokňaza. V roku 1841 ako novokňaz si dáva 9 predsavzatí. Štvrté z nich znie: Láska a dobrota sv. Františka Saleského ma budú viesť vo všetkom. Voľba padla na tohto svätca, hoci v jeho prostredí boli veľmi populárni a iní svätci: sv. Karol Boromejský, sv. Alojz Gonzága, sv. Filip Neri - každý z nich istým spôsobom vhodný ako vzor pre jeho misiu. Zdá sa, že don Bosco si ho zvolil aj pre svoje osobnostné problémy: obdivoval Františkovu prácu na sebe, totiž to, koľko ho to stálo, aby bol dobrý a láskavý. Don Bosco bol povahy citlivej a vznetlivej a takýto vzor veľmi potreboval.
4. Patrón prvého Oratória na Valdoccu. V roku 1844, keď don Bosco zakladá svoje prvé oratórium, dáva ho pod patronát sv. Františka. Don Bosco v jednoduchosti hovorí o dvoch dôvodoch prečo tak urobil. Ponajprv preto, lebo markíza Barolová chcela utvoriť Združenie kňazov pod jeho patronátom a potom tiež preto, lebo práca s mládežou si vyžaduje veľký pokoj a dobrotu.
5. Hlavný kostol počas 16 rokov Valdocca. Po prvej improvizovanej kaplnke v Pinardiho dome, don Bosco postavil kostol sv. Františka Saleského, kde počas 16 rokov (1852-1868) prešli výchovou stovky chlapcov, medzi nimi Dominik, František Besucco, Michal Magone.
6. Pokus prvého Združenia. V roku 1850 don Bosco chcel založiť Zbožné združenie na obranu katolíckej viery, ktorej patrónom mal byť František Saleský. Bolo to laické združenie, ale dodnes nevieme, prečo sa napokon nerozvinulo.
7. Apoštol dobrej tlače ako sv. František. Úsilia dona Bosca na poli apoštolátu kníh mali tiež oporu v príklade sv. Františka a jeho horlivosti v tejto oblasti. V roku 1885 takto komentuje svoj vzťah k Františkovi v tejto oblasti: "Šírenie dobrej tlače je jedným zo základných cieľov našej Kongregácie ... S veľkou radosťou vám naznačím len jednu časť ľudskej spoločnosti, ktorou sú mladí, ktorým som sa vždy snažil robiť dobro nielen kázaním, ale aj vydávaním kníh. Letture cattoliche ... Giovane provveduto, súbor klasikov spolu s dielom Dejiny Talianska ... podobne a vydávaním Bolletino salesiano, okrem mnohých iných cieľov som mal tento: aby sa medzi mladými vracajúcimi sa do svojich rodín udržala živá láska k sv. Františkovi Saleskému a k jeho naučeniam a aby sa tak oni stali apoštolmi svojich vrstovníkov ... prosím vás, zaprisahávam vás robte mladých apoštolmi šírenia dobrej tlače.
8. Všetci, čo pracujú s donom Boscom majú byť saleziáni. Don Bosco teda označoval za saleziánov tých, ktorí sa držali ponaučení sv. Františka. Teda vy všetci ste saleziáni (to adresoval všetkým svojím spolupracovníkom, MB XVII, 176-177) "Každý, kto sa chce zapojiť do diela Oratória (sv. Františka Saleského) musí si vziať tohto svätca za vzor lásky ... Don Bosco bol presvedčený, že duch sv. Františka Saleského je najvhodnejší do čias výchovy a vzdelávania ľudu. (MB III, s. 91 a MB II. s. 253-254).
8.1. Prvý základ kongregácie. 26. januára 1854 don Bosco zhromaždil do svojej izbičky najvernejších a najbližších chlapcov, ktorí mu pomáhali a úplne mu patrili. S veľkou dôverou a srdečnosťou ich zhromaždil a povedal im aby sa s pomocou Pána a príhovoru sv. Františka Saleského začali cvičiť v praktickej láske k blížnemu a dospeli tak k tomu, aby prijali takýto záväzok a potom, ak to bude vhodné a možné, aby Pánovi zložili sľub. V ten večer boli títo štyria (Rochietti, Artiglia, Cagliero a Rua) pozvaní k tomu, aby sa nazvali saleziánmi. (por. MB V, s. 9-10) Pri schvaľovaní reholnej spoločnosti v rokoch 1858-59 don Bosco hovorí, že táto spoločnosť bude mať, či lepšie si zachová meno saleziáni, teda bude pod patronátom sv. Františka Saleského (MB VI, s. 333).
8.2. Prvé laické združenie spolupracovníkov má byť saleziánske. Popri Spoločnosti sv. Františka Saleského (1859) a Inštitúte Dcér Márie pomocnice (1872) vzniká Združenie Saleziánskych spolupracovníkov (1876). Vždy túžil, aby laici tohto Združenia boli kvasom uprostred ľudu skrze ducha sv. Františka Saleského: horlivosťou v láske a dobrote (Favini G., Salesiani cooperatori, s. 57). V roku 1883 don Bosco energicky podčiarkuje: Spolupracovníci sú Zbožné združenie na spôsob tretieho rádu rehoľných rádov, v ktorom sa jeho členovia formujú k tomu, aby vo vysokom stupni uskutočňovali čnosti Apoštola a Biskupa Ženevy sv. Františka Saleského, usilujú sa posvätiť samých seba a pracujú na spáse druhých. (Favini G. Salesiani cooperatori, s. 109)
8.3. Každý, kto prešiel saleziánskou výchovou má byť saleziánom. Svojim odchovancom, aj tým, ktorí sa stali kňazmi, don Bosco rád pripomínal, že výchovou, ktorú od neho prijali, nasiakli duchom sv. Františka Saleského (MB XIV, s. 513) a don Ceria píše takto: Don Bosco, volajúc učeníkov do svojej školy a pomocníkov, ktorý by mu pomohli v jeho námahách, učil ich nábožnému životu a popri tom do nich vlieval osobitného ducha, ktorým bol saleziánsky duch". (Ceria, Annali, I, s.637-721).
9. Veľký prostriedok apoštolátu. "V skutku, to, že don Bosco dal svojím synom meno Ženevského biskupa, najdobrotivejšieho človeka svojej doby, chcel, aby sa tento jeho duch dobroty, trpezlivosti a lásky prenikne ich diela a ich prístup. Pritiahnuť k sebe duše svojou dobrotou, obetou, pochopením srdca, šírením kresťanskej radosti , aby potom mohli byť úplne prirodzene pritiahnuté k Bohu: to bol veľký prostriedok obrátenia, ktorým si poslúžil apoštol kraja Chablais. Don Bosco objavil a "ukradol" toto jeho tajomstvo čítajúc jeho diela a jeho život. Takto si želal, aby aj jeho synovia dosahovali podobné úspechy vo svojich výchovných úsiliach pomocou tejto dobroty, ktorá si získava srdcia, neveril, že môže ponúknuť svojím synom niekoho lepšieho ako patróna, vodcu a vzor ako tohto svätca, ktorého meno budú jeho synovia nosiť." (Auffray A., Un gigante della caritá, s. 169)
10. Duch sv. Františka sa nesmie stratiť. V roku 1885 má don Bosco isté obavy, že v domoch za oceánom sa zabudne alebo sa bude zle interpretovať jeho výchovný systém a spiritualita: "Dona Bosca mrzí, že sa opúšťa duch sv. Františka Saleského, ktorý je aj jeho duchom a má byť duchom celej Kongregácie, či v Amerike alebo hocikde inde na svete", píše istý don Lazzero biskupovi Caglierovi (13. júl 1885: ASC 273.26.8(4). Tieto túžby dona Bosca našli živnú pôdu a "mnohí saleziáni, ktorí mali problém s láskavosťou a trpezlivosti sa rozhodli v tomto smere zložiť štvrtý sľub - byť vždy dobrým a láskavým". (MB XVII, s. 629)
11. Čestný predseda prvej Kapituly saleziánov. I. Generálna kapitula saleziánov v septembri 1877, hneď po vzývaní Ducha Svätého, modlitbe k Najsv. Srdcu a k Márii pridáva túto prosbu: Sv. František Saleský, ktorý je našim patrónom nech predsedá naším zasadnutiam, dúfame, že nám vyprosí u Boha potrebnú pomoc, aby sme urobili také rozhodnutia, ktoré budú podľa jeho ducha.
Všetky tieto riadky nám hovoria, že putovať a načrieť do ducha sv. Františka je pre nás nielen užitočné, ale je to priam túžba želanie dona Bosca. A napokon užitočnosť preniknutia do života svätých veľmi krásne popísal samotný sv. František, keď v jednom svojom liste píše: Príbehy zo života svätých nám môžu na niečo poslúžiť? Akoby nie? ... Čím sú životy svätých ak nie uskutočnením Evanjelia? Vzťah medzi Evanjeliom a životom svätých je ako vzťah medzi notami, ktoré sú napísané a hudobným prejavom, ktorý podľa nôt hrá alebo spieva. (LAS 398)
Tak nech aj nás vedie táto dvojitá istota: touto púťou sa priblížime
k evanjeliu a robíme to, po čom sám don Bosco túžil: oživujeme
v sebe ducha sv. Františka Saleského.
1. Annecy: Volíme si cestu dobroty a láskavosti
1. Miluj blížneho ako seba samého. Sv. František komentuje dvojité prikázanie lásky v Matúšovom evanjeliu (22,37-39:"Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou!To je najväčšie a prvé prikázanie.Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!) nasledovne: Milujeme Boha, lebo on sám je dôvodom lásky. Milujeme seba lebo v nás je Boží obraz. Všetci ľudia majú v sebe tento obraz, preto ich milujeme ako seba samých, milujeme ich ako sväté a živé Božie obrazy. Následne sv. František predkladá pohľad na Jakubov rebrík (Gn 28,12: I snívalo sa mu, že vidí rebrík opretý o zem a jeho vrchný koniec siahal až do neba a Boží anjeli vystupovali a zostupovali po ňom.). V rebríku, ktorý spája nebo so zemou môžeme vidieť spojenie lásky k Bohu a k blížnemu. Rebríkom môžeme vystupovať v láske k Bohu, k zjednoteniu sa s ním, aby sme sa potom vrátili na zem a láskavo sa správali k ľuďom a to v tom zmysle, že blížneho milujeme ako Boží obraz, ktorý bol stvorený na to, aby zostal spojený s božskou dobrotou ... Theotim, milovať blížneho svätou láskou znamená milovať Boha v človekovi a človeka v Bohu. Všimnime si tiež ako Raguel objal Tobiáša, syna Tobiho, hoci ho nikdy nevidel, objal ho preto, lebo poznal jeho otca. Raguelova láska k Tobiášovi, pochádza z lásky k jeho Otcovi ... Láska k blížnemu by si zasluhovala osobitné dielo a ja prosím najvyššieho Boha, ktorý miluje človeka, aby niekomu zo svojich najlepších služobníkov dal takéto vnuknutie, lebo vrcholom lásky k Božej dobrote nebeského Otca je dokonalosť lásky k našim bratom a blížnym (Theotim 10, 11,1).
2. Miluj blížneho viac ako seba samého. Slávny sv. Bernard povedal, že mierou lásky k Bohu je milovať ho bez miery ... To, čo je povedané o láske k Bohu platí aj pre lásku k blížnemu., napriek tomu, že láska k Bohu zostáva vždy vyššie a na prvom mieste ... nesmieme milovať blížneho len ako seba samých, tak ako nám to prikazujú prikázania, ale sme povinní milovať ich viac ako seba samých, aby sme naplnili požiadavky evanjeliovej dokonalosti, ktoré to od nás žiadajú. Náš Pán nám povedal to isté: Milujte sa navzájom, ako som ja miloval vás (Jn 15,12) ... to znamená viac ako samých seba. (TRA IV, 88)
3. Cesta dokonalosti v láske k blížnemu. Oj, moja milá dcéra, veľkou časťou našej dokonalosti je znášať sa navzájom popri našich nedokonalostiach, v skutku, v čom môžeme prežívať lásku k blížnemu viac než v tom, že ho vieme strpieť, prijať? (OEA XVI, 118)
4. Nech sa cítia milovaní. Sv. František povzbudzuje, aby sme neboli strohí vo vzťahoch a za príklad dáva pozdravy sv. Pavla v liste Rimanom 16,8-13: Pozdravujte Ampliáta, môjho milovaného v Pánovi.Pozdravte Urbana, nášho spolupracovníka v Kristovi, i môjho milovaného Stachysa.... Pozdravte milovanú Persidu, ktorá veľa pracovala v Pánovi.Pozdravte Rúfa, vyvoleného v Pánovi, i jeho aj moju matku.) Sám sv. Pavol nás učí, aby sme si prejavovali lásku a city, s veľkou jemnosťou a dal nám aj príklad slovami Pozdravujte a pritom pridáva osobné dodatky tým, ktorých miluje zo srdca a tiež inému hovorí, že ho má rád ako brata a zvlášť má rád jeho matku, ktorá isto vie, že sa stala aj jeho matkou (TRA IV, 90)
5. V nijakom prípade nepoužiť násilie a donucovanie - jediná cesta je láska a dobrota. Pozorne sa započúvajme do týchto - na svoje časy a aj mnoho storočí po ňom - revolučných slov, v ktorých František vyjadruje evanjeliový spôsob dobýjania kalvínskej Ženevy, lebo veľmi rozšíreným zvykom tej doby bolo, že viera sa vnucovala prostredníctvom sily a zbraní:
"S láskou musíme ísť k múrom Ženevy, s láskou na ne zaútočiť, s láskou ju obliehať... a tu prejdem k druhému bodu môjho príhovoru. Nepredkladám vám ani železné meče a šable, ani ten prach, ktorého zápach pripomína peklo (pušný prach), ani organizovanie vojakov, ktorí nemajú ani vieru, ani zbožnosť. Naše bojové pole je pole Božie, kde počuť trúbenie plné dobroty a sladkosti a spev: Svätý, svätý, svätý je Pán zástupov (nebeských vojsk) (Iz 6, 3). Toto je bojové pole, milí priatelia, v zbrani, na ktorú musíme upriamiť našu pozornosť... takto môžete pochopiť plán, ktorý vám predkladám na znovu dobytie Ženevy. Dobyjeme ju hladom a smädom, ale nie hladom a smädom nepriateľov, ale naším hladom a smädom, naším pôstom. Vyženieme ich modlitbou, lebo niektoré druhy diabolstva, ako viete z evanjelia, je možné vyhnať len modlitbou a pôstom (Mt 17, 20; Mk 9, 28)." Potom František predkladá inšpiráciu prevzatú z knihy Judita: "Holofernes nás učí najlepšiemu spôsobu, ako úspešne obliehať mesto. On obliehal Betúliu a rozhodol sa, že ju odreže od vody. Zničil jej vodovod a dal strážiť pramene. Takto mal smäd prinútiť obliehaných, aby sa rýchlo vzdali. (Jdt 7) A teraz je rad na nás, aby sme sa naučili z príbehu Betúlie a od Holofernesa metódu, ktorú máme použiť. Mesto Ženeva má vodovod, cez ktorý prúdi do mesta voda, ktorá živí a dáva vzrast všetkým druhom heretikov: tou vodou je zlý príklad kňazov, ich skutky a slová. Jedným slovom, tou vodou, ktorá živí Ženevu a herézu v nej, sú naše neprávosti, ale zvlášť neprávosti predstaviteľov Cirkvi. My sme príčinou, že Božie meno je medzi národmi zneuctené (Iz 52, 5; Ez 36, 20; Rim 2, 24). Toto sú vody protirečenia, ktoré utišujú horúci smäd heretikov, špinavá hnusná voda skutočne hodná tých, ktorí ju pijú. Je to voda našej neprávosti, ktorú pijú ľudia neprávosti. Písmo hovorí: pijú neprávosť ako vodu (Jób 15, 16). Oni by mali rozpoznať svoj hriech, ale tí druhí by ich nemali viac pohoršovať. Šalamún vo svojich prísloviach hovorí: Pite vodu z vašej vlastnej cisterny. (Prís 5, 15)Ale pretože je to tak, bratia v zbrani, pretože oni pozerajú na skutky druhých a nie na vlastné, zastavme túto vodu. Prosím vás o to, nech každý z vás dbá o to, aby jeho voda neprišla k nepriateľovi... Zastavme tok našich hriechov a neprávostí... Tak sa môže stať to, že Jordán sa obráti naspäť a Izrael opäť vyjde z Egypta. Obľahnime teda múry Ženevy horlivou (horiacou) modlitbou a zaútočme na ňu bratskou láskou. Od tejto lásky sa musia chytiť drevené strechy Ženevy a začať horieť...Tak vpred a s odvahou, vznešení bratia, všetko podľahne láske. Láska je silná ako smrť (Pies 8, 6) a tomu, kto miluje, nič nie je ťažké... Ctení kolegovia, chcem vás vtiahnuť do tohto dobrodružstva... Dúfajme teda.
1. Voľba lásky a dobroty v ťažkých časoch. Keď mal František 5 rokov v Paríži sa odohrala tzv. Bartolomejská noc, v ktorej bolo zavraždených tisíce francúzskych protestantov, ktorý mali byť účastní na svadbe zmieru medzi katolíkmi a protestantami. Tieto krvavé strety medzi kresťanmi boli pre evanjelium obrovským ponížením. V tejto atmosfére sa mravy uvoľňovali a jedným z centier svetského života bolo mesto Paríž, v ktorom František strávil. Tu videl veľký stret medzi kresťanskou laxnosťou a veľmi zaujímavým svetom kresťanskej obrody a túžby po svätosti. Uprostred tejto spúšte XVI storočia František nestráca vieru v Božiu dobrotu. Boli to biblické prednášky a komentáre ku knihe Pieseň piesní a tiež k Žalmom, ktoré mu umožnili pochopiť, že dejiny sveta i jeho osobné dejiny sú naozaj dejinami lásky. František hlboko porozumel, že láska je silnejšia ako smrť (Veľp 8,6). Pre Františka tieto skutočnosti nie sú platné len v drobných záležitostiach každodenného života, ale aj vo veľkých náboženských a politických rozmeroch. Pravda sa nemôžeme presadzovať za cenu mŕtvych (ani fyzicky, ani duševne).
2. Nestačia čisté racionálne dôvody. Mnohokrát sa bojíme lásky ako nekontrolovanej vášne, mnohokrát zredukujeme nábožnosť i spoločenstvo a vzťahy na niečo racionálne. Tak ako city bez rozumu sú nebezpečné, tak rozum bez citov je nedostatočný. František poukazuje nato, že láska prejavovaná srdečnosťou a rozum nie sú len dve oddelené oblasti, ktoré máme držať v rovnováhe, ale sú to dve skutočnosti, ktoré musia byť vzájomne prepojené, aby nedošlo k vážnym skratom: "Srdečnosť nie je nič iné ako podstata pravého a úprimného priateľstva, ktorá môže existovať len medzi rozumnými osobami, ktoré si vzbudzujú priateľstvá medzi sebou na základe rozumu ... Táto srdečná láska musí byť sprevádzaná dvomi čnosťami: jedna sa nazýva vľúdnosť, prívetivosť a druhá je schopnosť dobrého, príjemného rozhovoru. Vľúdnosť je to, čo dáva charakter dobroty do jednania o vážnych a dôležitých záležitostiach, ktoré máme medzi sebou. Schopnosť dobrého príjemného rozhovoru nás zase robí príjemnými spoločníkmi, ktorých iní vyhľadávajú, aby s nimi strávili čas rozprávaním o menej dôležitých skutočnostiach." (por. TRA IV, 89)
3. Ponuka viery pre dnešný svet, ktorá zostáva aktuálna. My saleziáni predkladáme kresťanskú vieru ako rozumnú a plnú láskavosti. Nejde o nejakú láskavosť slabošskú, bez nárokov. Vytvárame rozumné a akceptovateľné pravidlá. Cieľom teda nie je len milovať, ale to, aby lásku mohli ľudia okolo nás cítiť: z príjemných slov, z rozumných pravidiel a nárokov. V roku 1884, v liste z Ríma, je jasné, že podobne ako u sv. Františka, srdce všetkého, tie staré dobré časy, to je láska prežívaná ako láskavosť, srdečnosť, ovzdušie plné lásky. Mladí nie len sú milovaní, ale aj to vedia, cítia, že sú milovaní. Tam to však nekončí: milovaní v tom, čo sa im páči a spôsobom, aký sa im páči, v láske sú ochotní začať robiť to, čo sa od nich vyžaduje, teda disciplína, štúdium, jedným slovom sú ochotní plniť si svoje povinnosti. (don Braido)
Nikdy sa nevrátiť k hnevu, k vyhrážkam, k urazenosti, k donucovaniu, k vlastneniu pravdy bez lásky a pochopenia k tým, ktorí ju nemajú.
V oblasti výchovy i v oblasti viery je potrebné vsadiť na lásku, dobrotu: slová plné lásky, ktoré zvestujú pravdu, dúfajú v pochopenie, prijatie a otvorenie sa. Od nás sa žiada odpútanosť a trpezlivosť. Lebo my často chceme vidieť účinok našich slov a cítime sa urazení, ak nie sú prijaté a uskutočnené. Nemáme dostatok trpezlivosti. Nemáme dostatok láskavosti v napomínaní.
2. Thorens: Volíme si cestu striedmosti, aby sme boli slobodní pre apoštolskú prácu
1. Pred očami máme rozhodnutia sv. Františka ako biskupa: František Saleský, biskup ženevský, nebude nosiť hodvábne šaty... nebude mať prepychovú obuv, na prstoch bude mať len jediný prsteň, ten, ktorý sa volá pastorálny a ktorý ho zasnubuje s jeho diecézou... bude sa snažiť nemať neužitočných a povrchných sluhov... bude mať niekoho, kto vždy prijme návštevníkov, postará sa o nich s trpezlivosťou a úctivo, aby sa nikto nenahneval, nech by to bol ktokoľvek... bude mať skromné jedlá, ako nariaďuje Tridentský koncil, jednoduché, ale primerané a čisté jedlo... bude dbať na dobročinnosť a almužnu, najmä v zime, zvlášť po Zjavení Pána, lebo vtedy majú chudobní najväčšiu núdzu.
2. Rozhodnúť sa pre striedmosť. Sv. Ján Chryzostóm, keď komentoval slová sv. Pavla Timotejovi (Nepi už iba vodu, ale pre svoj žalúdok a časté choroby užívaj trochu vína) podčiarkuje čnosť striedmosti. Veľmi jasne učí svojich veriacich, že "stvorené veci máme užívať, aby sme objavili, že bolo urobené pre naše dobro". Ján Chryzostóm tiež podčiarkuje, že aj víno je dar Boží a ako také nie je základným problémom, problém je, že ho nevieme užívať s miernosťou. V závere svojej homílie na tento text Ján Chryzostóm hovorí o striedmom opojení, ktoré máme často vyhľadávať: Víno nám Boh dal nie preto, aby sme sa opíjali, ale preto, aby sme boli striedmi, radostní a aby nám nebolo zle.
3.Životný štýl kresťana teda má spočívať na striedmosti a radosti, ktorá sa dá dosiahnuť len vtedy, ak sme umiernení v užívaní. Prijmime teda tú radu sv. Pavla Timotejovi, učme sa užívať v striedmosti, povzbudzuje pápež František. A dodáva: My kresťania sa často nevieme radovať zo skutočností tohto života preto lebo: buď nezriadene utekáme za povrchnými radosťami alebo naopak, žijeme ako obete istého rigorizmu, v ktorom nič nechceme, nemôžeme a zostávame nehybní a prekážame Duchu svätému, aby v nás prejavil novosť života a radosti. Všetko čo potrebujeme spočíva v nasledovnom: uprednostniť to, čo je pre nás a nie len pre mňa, uprednostniť osoby pred vecami. O tom je umenie života.
4. Striedmosť a radosť nie sú zamerané na nás samých. Majú byť prostriedkom pre získavanie duší. Striedmosť ma oslobodzuje od ustarostenosti, nezbavujem sa vecí alebo pozerania televízie či mobilu len tak, pre svoje osobné víťazstvo, ale pre to, aby som bol v službe ľuďom. Nachádzam pravú radosť, aby som ňou mohol osloviť srdce človeka.
5. Horlivosť a neúnavná pracovitosť pre spásu duší bola charakteristika sv. Františka Saleského, ktorú si azda don Bosco všimol najviac. On nebol hlásateľom nejakých teoretických duchovných téz sv. Františka, on ho nasledoval v tom jeho pavlovskom stal som všetko pre všetkých, aby som získal aspoň niektorých. Sv. František si na základe týchto slov vytvoril svoje biskupské heslo: VZATÝ BOHOM A DANÝ SVOJMU ĽUDU. V jednom liste Jane Chantalovej nachádzame jeho vyjadrenie, ktoré nám krásne vysvetľuje, čo za týmto heslom bolo: Boh ma vzal sebe samému, aby si ma vzal a potom ma dal ľuďom. On ma obrátil z toho byť pre seba k tomu, aby som bol pre iných.
6. Obnovením si nášho krstného a saleziánskeho povolania rozhodnime sa opäť pre striedmosť a pre to, aby sme tu boli pre iných, aby sme neboli striedmi pre seba, ale pre slobodu byť pre iných, aby sme vedeli mierne užívať v radosti a tak pritiahli k sebe tých, ktorí sú v nebezpečenstve upadnúť do rôznych druhov otroctva nemiernosti.
1. Boli časy, keď katechizmus jasne učil o 4 základných čnostiach. Posledná z nich bola miernosť alebo sebaovládanie. Dnes nastáva čas, kedy môžeme a aj potrebujeme znovu objaviť túto štvrtú čnosť pod názvom striedmosť, alebo vo svete sa používa aj slovo smart. Miernosť mala za úlohu moderovať a správne riadiť túžby a tiež používanie pozemských (stvorených) dobier. Táto náuka predstavovala akýsi obranný štít, proti opantaniu sa bohatstvom, učí odpútanosti od pozemských dobier.
2. Je to úsilie o rovnováhu. Nejde o opačný extrém - nič nemať, trpieť, hladovať. Ide o to, aby človek mal v jednoduchosti to podstatné, čo potrebuje. Vie zredukovať svoje nároky a požiadavky, vie použiť použité. Týmto spôsobom vidíme, že je to čnosť budúcnosti tohto sveta. Svet si už dávno uvedomil, že extenzívny rast nemôže pokračovať navždy, ale nevie sa upriamiť na to, ako nastaviť pravidlá na striedmosť života v spoločnosti, ktorá bola naučená na mýtus ustavičného rastu, čomu bolo podriadené myslenie i reklama.
3. Aj v rodinách je potrebné hľadať striedmy štýl života. Mať odvahu skúsiť radosť zo zrieknutia sa, nájsť radosť z esenciálnych vecí. Tu však stretávame veľký problém: deti nie ľahko prijímajú tento štýl a my im ho nevieme dobre pretlmočiť. Aj preto, lebo sa konfrontujú s tým, čo majú iní a s tým, ako si na tom zakladajú a aké bezprostredné šťastie pri tom prežívajú. Aké veľmi náročné je vedieť povedať mladým, že mať esenciálne nie je bieda.
4. Je naozaj potrebné uvažovať o tom, či naše spoločenstvá sú "rozhodnuté" žiť v duchu jednoduchosti. Existuje aj takýto výrok: čím viac míňaš, tým viac míňaš svoju vieru. Ak neuvažuješ nad tým, čo kupuješ alebo ak príliš uvažuješ o tom, čo a ako kúpiť. Naučiť sa žiť proti konzumnému spôsobu života - proti veľkej časti súčasnej reklamy - to chce vznešené umenie života. My nechceme mať drastickú chudobu, ktorá napríklad vymietla z chrámov všetko krásne a všetko navyše považuje za hriešne. Treba hľadať strednú a veľmi náročnú cestu. Náročnejšiu ako rigorizmus. Aj mať aj nemať, aj núdzu trieť aj oplývať. (sv. Pavol)
5. František bol v tomto podobný Pavlovi. Nezakazuje tancovať, ale povie, kedy je tanec nebezpečný. Nezakazuje hry, ale povie, kedy sa stávame ich otrokmi. Čaro sv. Františka Saleského bolo aj v tom, že vysoké a náročné ideály vedel predložiť ako krásne, príťažlivé a rozumné skutočnosti. Vedel poukázať na to, že v zrieknutí je aj radosť zo slobody a z objavenia ešte väčšej radosti než nám dávajú veci.
6. Môžeme si teda poprosiť, aby nám tento náš sv. patrón vyprosil silu v tejto oblasti, ktorá je veľmi dôležitým predpokladom toho, aby sa svet vrátil do normálnejších koľají a tiež, aby mladým začali žiariť oči nie len pred technológiami, módnymi ponukami toho, čo letí a prechodnými pôžitkami, ale aj pred hodnotami striedmosti a jednoduchosti a mali z nich radosť.
7. Zostáva pred nami úloha urobiť exegézu (nielen slovami ale aj skutkami) tohto textu evanjelia:
Nikto nemôže slúžiť dvom pánom. Buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým pohrdne. Nemôžete slúžiť Bohu aj mamone. Preto vám hovorím: Nebuďte ustarostení o svoj život, čo budete jesť a piť, ani o svoje telo, čo si oblečiete. Či nie je život viac ako jedlo a telo viac ako odev? Pozrite sa na nebeské vtáky: nesejú ani nežnú, ani nezhromažďujú obilie do sýpok, a váš nebeský Otec ich živí. Či vy nie ste oveľa viac ako ony? A kto z vás si môže svojou ustarostenosťou predĺžiť život čo len o jediný lakeť? A prečo ste takí ustarostení o oblečenie? Pozorujte poľné ľalie, ako rastú: nenamáhajú sa ani nepradú. No hovorím vám: Ani Šalamún sa v celej svojej sláve neobliekal tak ako hociktorá z nich. Keď teda Boh takto oblieka trávu na poli, ktorá dnes je a zajtra ju hodia do pece, či neoblečie oveľa skôr vás, vy maloverní? Nehovorte teda ustarostene: Čo budeme jesť? Čo budeme piť? Čo si oblečieme? Veď toto všetko zháňajú pohania; a váš nebeský Otec predsa vie, že to všetko potrebujete. Hľadajte však najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko sa vám pridá.
8. V jednoduchosti a striedmosti je naša sloboda. Sloboda mysle, sloboda srdca. Boh nám pomôže, aby sme nežili ako otroci samých seba, našich túžob, pretože my veľmi ľahko podľahneme práci, námahám a sme ochotní za veci a pôžitky robiť veľa, príliš veľa. Koľko ľudí zomrelo pre mamonu - pre kariéru a vyšší plat, pre nadobudnutie toho alebo tamtoho ... Ježiš nás učí nebyť na nič naviazanými. Mal by byť rozdiel medzi životom veriacich a neveriacich. Mali by sme mať náš životný štýl. Ale znovu opakujeme: nie môj životný štýl, ale náš životný štýl a pre druhých. Lebo hľadať Božie kráľovstvo na prvom mieste znamená hľadať bratov a sestry, lebo Božie kráľovstvo je medzi vami (Lk 17,21)
3. Hrad Allinges v kraji Chablais: Volíme si odovzdanosť do Božej vôle, ktorá je láskou.
1. Božia vôľa. Sv. František nám ponúka niekoľko veľmi jasných pohľadov do tejto tajomnej oblasti. Božia vôľa pre človeka je v dvoch spôsoboch: tá jasne vyjadrená a tá sa vyjadruje v tom, čo na nás dopúšťa.
1.1. Boh nám jasne hovorí: 1. v prikázaniach 2. v radách 3. v cirkevných prikázaniach 4. v inšpiráciách, vnuknutiach. Prikázania sú pre všetkých bez rozdielu. Rady sú pre niektorých, nikdy nie pre všetkých všetky. Ak máme poslúchať Boha prostredníctvom vnuknutí - tak nikdy nie sami. V tejto oblasti si nenárokujeme na sny alebo anjelov, ale máme vždy predstavených, ktorí nás môžu viesť.
1.2. Druhou oblasťou, ktorá je dôležitá pre plnenie Božej vôle je prijímanie toho, čo sa deje. Všetky udalosti, všetko, čo sa nám prihodí: choroba, smrť okolo nás, zármutok, útecha, protivenstvá, udalosti, ktoré nám napomohli a potešili nás, všetko to, čo nie je proti vyslovene vyjadrenej Božej vôli, to všetko treba prijať a podriadiť sa tomu.
2. Sú však aj skutočnosti, kde Boh chce, aby sme s ním spolupracovali aktívne. To sa deje predovšetkým cez počúvanie Božieho slova, najmä evanjelia.
3. A môžeme doplniť: evanjelium nám hovorí veci aktuálne pre dané okolnosti, ale aj trvalé postoje, ktorých sa podľa okolností nášho života máme vždy držať. Jednou z nich je aj ohlasovanie evanjelia, lebo Ježiš vyjadril túžbu, aby tí, ktorí sú jeho učeníkmi, ohlasovali evanjelium celému stvorenstvu. Samozrejme spôsob ohlasovania sa vždy bude líšiť od okolností nášho života.
4. K tomu opäť potrebujeme vnuknutia, ako hovorí sv. František. Na vnuknutia v bežnom živote však treba dať pozor: netreba ich všetky brať automaticky, lebo často je to aj nepriateľ, ktorý nám vnuká mnohé veci, mnohé projekty a my ich všetky začneme a máločo dokončíme. ... Niekedy nám vnukne aj nejaký vynikajúci projekt, o ktorom vie, že ho nedotiahneme a pri tom, by sme mohli urobiť viac malých a kvalitných vecí. Diabol sa nebojí toho, čo začíname, môžeme začať veľa vynikajúcich vecí, ale ak ich nedotiahneme do konca on je spokojný ... Znakom plnenia Božej vôle je pokoj srdca - Duch je vánok, nie búrka.
5. Sv. František, keď je presvedčený, že plní Božiu vôľu je obdivuhodne vytrvalý. Som unavený na smrť, píše vo svojich listoch, ktoré boli písané na týchto miestach počas jeho misie. Ale nevzdáva sa. Dôveruje Bohu, aj keď vidí len málo výsledkov. V meste zostalo asi 7 alebo 8 katolíckych rodín. Kostol je prázdny, nik sa neodváži prísť na jeho kázne. Ide teda ulicami, pozdravuje, prívetivo sa zoznamuje a ... Vidí však aj ľudí s kameňmi v rukách. Záver listu je však krásny: Napriek všetkému však, s trpezlivosťou dúfame.
6. V inom liste popisuje ako horlivci z kalvínskych radov sa zaprisahávali, že nikdy neprídu na katolícke kázanie. František však píše: My sme rozhodnutí naďalej nezlomne pracovať a nevzdať sa, ale vždy začíname znova so všetkou trpezlivosťou a schopnosťou, ktorú nám Pán dá. Nasledujúci rok sa František už môže usadiť v meste. Píše biskupovi: Ideme vpred, áno, ale ako chorý človek, ktorý sa práve postavil z postele a vidí, aký je zoslabnutý a celý dolámaný, bez sily. Na jar píše priateľovi Favrovi: Už sa začínajú belieť klasy na poli ... Už sa črtá jeden významný občan, ktorý chce zložiť vyznanie viery ... Len sa ešte bojí ... Straty majetku, priateľov, toho, či znovu územie nepripadne Kalvínom.V lete píše Petrovi Kaníziovi (tiež svätec tých čias): poraďte mi v oblasti teológie ... Som tu už 9 mesiacov a moja žatva pozostáva len s ôsmych klasov. Po dvoch rokoch úsilia prvá sv. omša v meste Thonon. Pre Františka to bol akoby sen. Vyše pol storočia nebola omša v tom kostole.
7. Meditujme Františkove dva roky samoty, modlitby, nebezpečenstva, pokusov, žobrania, dvihnutých kameňov, atentátov. Všetko koná vytrvalo, uvedomuje si, že úspech nie je v rukách poslaného, ale toho, ktorý posiela. Naučme sa byť odovzdaní do Božej vôle v tom, čo podnikáme pre Boha, aj keby sme nič nevideli. Aj keď vidíme máličko. František sa v tom rozbitom a pokazenom svete nevzdal za nijakú cenu, lebo bol s Bohom, bol zjednotený s jeho vôľou - a nežal len úspechy a v žiadnom prípade lacné úspechy.
1. Čo je teda úspech a čo je víťazstvo (sv. Františka)? Všimnime si, že František obrátil kraj Chablais, ale nepodarilo sa mu "dobyť" Ženevu a jej vysokého predstaviteľa. Máme sklon povedať, že úspech bol v návrate tisícov, neúspech, že sa nepodarilo všetko vrátiť späť. Takéto pohľady sú však veľmi ľudské. Skúsme sa na to pozrieť trochu inak
1.1. Prvým veľkým úspechom sv. Františka je schopnosť ponúknuť kresťanom, ktorí opustili Cirkev, cestu k pravde vo veľkom pokoji a v láske. Počúvajme jednu z jeho najnaliehavejších výziev pre kalvínov, ktorej sila nie je len v prívetivých slovách, ale v krásnom svedectve života, ktoré ju predchádza a sprevádza: Zaprisahávam vás na vašu spásu a pre Krv nášho Spasiteľa, aby ste si prišli vypočuť, čo vám Katolícka Cirkev hovorí, aby sa o vás nepovedalo, že ste ju odsúdili bez toho, aby ste ju vypočuli. Zbavte sa pri tomto počúvaní každého druhu ľudských vášní, nehľaďte na vaše začlenenie v tej či onej skupine, pozerajte len na to, čo hovorí Písmo, rozum a pravá teológia ... Pane som tvojím služobníkom, urob ma chápavým, aby som poznal tvoje prikázania (Ž 119,125)
1.2. Druhý veľký úspech sv. Františka spočíval v tom, že sv. omša bola pre neho zdrojom modlitby a sily voči blúdiacich, ku ktorým sa približoval. Vždy s nimi jedná s rešpektom a s láskou. František veľmi jasne rozlišuje medzi protestantami a protestantizmom (medzi hriešnikom a hriechom). S osobami je plný lásky, dobroty trpezlivosti, ale s protestantizmom ako takým je neúprosný. Toto mu prináša ťažkosti aj medzi katolíkmi, ktorí viac videli bludy ako bludárov, ktorí zostávajú osobami. František odpovedá: Treba si jasne uvedomiť, že ľudia majú dar rozumu, a že sa dosiahne viac láskou ako prísnosťou, ktorá postihne najviac jednoduchých menej vzdelaných ... mám veľkú skúsenosť s tým, že náuka musí byť predkladaná ľudu veľkodušnou a trpezlivou katechézou, zatiaľ čo bludy musia byť jasne pomenované a odsúdené. Súcit a pochopenie je pre ľudí a nie pre bludné náuky. Je presvedčený, že ak by náuka Cirkvi bola predstavená vo svojom plnom svetle a kráse kňazmi, ktorí by mali dobrú formáciu, heroické čnosti a svätosť ... obyvateľstvo by sa aj napriek ťažkostiam v niektorých oblastiach, veľmi ochotne vrátilo k pravej starej dobrej viere. Toto je autentická reforma Cirkvi, ktorú František neobjavil, ale dokázal ju predložiť v čase, keď sa nádeje na návrat vkladali viac do moci, nariadení a predpisov verejného poriadku zabezpečovaného výkonnou mocou. To, čo katolícku Cirkev vykorenilo nebola jej náuka, ale jej údy, ktoré ju zneuctili.
2. Tajomstvo toho, že všetko sa nám nevydarí. V liste z roku 1596 František píše pápežovi, že sa usiloval viac krát kontaktovať najvyššieho predstaviteľa kalvínov Teodora Bézu, Kalvínovho nástupcu.. Jeho pokusy však boli neúspešné: Viac krát pre rôzne zámienky som bol v Ženeve, ale nepodarilo sa mi dostať sa na súkromnú audienciu k nemu ... Keď som bol konečne s ním raz sám, zdal sa najprv veľmi prístupný ... Napokon však ... Musel som sa presvedčiť, že jeho srdce bolo z kameňa, ...
3. Františkova láska bola obrovská, ale Ženevu nikdy nedobyl, nikdy nebol vo svojej Ženevskej katedrále, aspoň o tom nevieme. Takto nám zostáva pred očami aj dielo samotného Božieho Syna a jeho neúspešné pokusy získať si predstaviteľov svojho národa. Zomiera ich rukami, od nich trpia aj apoštoli. Pavol hovorí o tajomstve odmietnutia Židov, ktorý je tu, aby sa naplnil čas pohanov. Tajomné sú plány Božej prozreteľnosti. Nepochopiteľné, nás presahujúce.
4. Preto nič veľké nemusí byť úspechom a nič malé alebo biedne neúspechom. Úspech je, určite by to tak sv. František povedal, v láske. Preto sa nesmieme báť ani rozkladov, ani rôznych náuk biskupov, ani pohoršení kňazov, ani víťazného postupu sekularizovaného sveta, ktorý blúdi vo svojich náukách. Viem, že mnohí povedia: Ale to je hrozné ... a zasahuje to najmä naše deti ...
5. Pozrime sa na ten prelom XVI a XVII. storočia, na všetky tie bludy, vojny, pohoršenia (nielen protestantov) - tie časy zrodili osobnosti ako sv. František, sv. Vincent z Paoly a mnohých iných, ktorých by sme zbytočne menovali, lebo ich životy nepoznáme. František má v týchto časoch nielen čestné, ale aj popredné miesto. Načerpajme z jeho lásky, pokoja a istoty. Vráťme sa do nášho sveta na Slovensku plný lásky a presvedčenia, že Božia vôľa je Božia láska a tá sa deje okolo nás.
Nebuďme však nečinní, buďme napriek všetkému plní lásky. Boh koná. Jeho láska chce zaplaviť svet, môže byť prítomná. Chce prejsť cez naše srdce, tak ako prechádzala cez to Františkove. Budeme mať odvahu prijať naše úspechy a neúspechy s pokojom, v láske a v dôvere? Ak to dokážeme o kúsok viac než keď sme sem prišli, naša púť nebola márna.