Otázky o Bohu

Auer, Il mistero di Dio, 451-722; Teologické pokusy hovoriť o tajomstve Božej podstaty

My ľudia sme časťou tohto sveta a celé naše poznanie je podmienené týmto svetom, priestorom, časom a kategóriami odvodenými z tohto sveta. 

Zoči voči problémom prvej a poslednej reality tohto sveta, okolo toho, ktorého ľudia z hĺbky svojho srdca a tiež, vedení zjavením, volajú Boh, je jasné, že nie všetky vysvetlenia tejto skúsenosti, nie každý systém myslenia vedie rovnakým spôsobom k tejto najvyššej existencii, ktorá prevyšuje všetko, čo jestvuje, a nie každý systém je schopný ju vyjadriť. je evidentné teda, že "veriť" nie je nejaká nadstavba myslenia; viera je skôr základné poznanie, ba povedané presnejšie, je základom každého poznania, aspoň v oblasti problému zmyslu bytia. 

Základný postoj

Otázka o Bohu je spojená s človekom a so svetom, v ktorom žije. 

Vo svete, ktorého je človek súčasťou, ale ktorý zároveň prevyšuje a v ňom vládne, je potrebné hovoriť o stupňoch bytia. Svet toiž vnímame ako celok zložený z častí a tieto časti, podľa ľudskej perspektívy, nie sú len súhrn realít, ale aj hierarchia, ktorú môžeme klasifikovať nasledovne

• neživý svet
• živý svet
• duchovný svet
• osobný svet

Táto vízia sveta, ktorá pre človeka je aj základom hodnoty sveta, núti človeka skúmať a prekonávať svet ako celok a ako jeho časti svojím myslením. Všetko vychádza z jeho sebapoznania a z hlbokých problémov ducha, ktoré vníma a zo srdca, ktoré miluje. Človek takto hľadá prvé Bytie (Aristoteles); doknalého Ducha (Stoicizmus); toho, ktorý všetko objíma (M. Kuzánsky), Osobu, ktorá je nad každou osobou (neoplatonici). Toto bytie teda je považované byť interlokútorom jediným a posledným pre každú ľudskú osobu.

Pre vieru založenú na zjavení je rozhodujúce, aby toto hľadanie a prekonávanie pozemských vecí bolo tak radikálne, že by nehľadalo svoje odpovede len v ľudskom hľadaní, že tieto odpovede mu môžu byť darované a ako dar ich prijíma. A práve v tomto prijímaní si opäť kladie radikálne otázku o sebe samom. Takže východiskový bod ktorý bol v myslení a v hľadaní uprostred tohto sveta a tiež v hĺbkach ľudského srdca, sa napokon napokon prenáša, vzhľadom na problém bytia do reality, ktorá sa javí absolútna, oddelená od reality nášho sveta, nezávislá od neho, ide o realitu, ktorá existuje sama v sebe, pre seba a so sebou a ona sa objavuje ako základ reality sveta, všetkého, čo je okolo nás, ale aj nás samotných.

Rozhodujúcim krokom pre poznávanie Boha je že tento Boh, Stvoriteľ je na jednej strane niekto nepochopiteľný a nadruhej strane ako niekto nezrodený a bez začiatku. Už výroky Sybilly z 1. a 2. stor pred Kr. ho takto volajú. Okolo roku 140 kresťanský filozof Aristid píše vo svojej apológii adresovanej cisárovi Hadriánovi takto: Ja naopak zastávam mienku, že Boh nie je zrodený ani vytvorený, nikým nemôže byť obsiahnutý, ale on obsahuje všetko, existuje sám v sebe, bez začiatku a bez konca, večný a nesmrteľný, dokonalý a nepochopiteľný.

Okrem podčiarknutia nemennosti Boha sa začne podčiarkovať aj jeho nezávislosť. "On nepotrebuje ľudí, nepotrebuje absolútne nič". Toto podčiarkujú aj biblický proroci, ale nachádzame to aj v gréckej filozofii. Plotínus tvrdí, že Boh musí byť najsamostatnejší, najnezávislejší a najslobodnejší od potrieb všetkých