Teológia v nových podmienkach

Auer J., Il mistero di Dio, Cittadella editrice 1982, Introduzione di C. Mollari V-XXIV

Teológia ako schopnosť "hovoriť o Bohu" je nútená začať odznova. Kultúrne prostredie, v ktorom sa klasická teológia zrodila sa radikálne zmenilo.

1. Na prvom mieste si musíme uvedomiť, že počas dlhých stáročí Boh bol nevyhnutnou súčasťou vedeckého vysvetlenia sveta. Pohyb hviezd, akcie a reakcie vo svete vecí sa diali v podľa ustálených pravidiel, pôvod života, poznanie človeka a neskôr aj všeobecná gravitácia, realita priestoru a prázdna sa vždy vysvetľovali prítomnosťou Božou a jeho pôsobením. Úplne legitímne sa mohlo spolu s Newtonom hovoriť: "Klasická teológia obsahovala v sebe poznanie pravej štruktúry prírody". Úvahy o Bohu teda boli základným predpokladom každej vedeckej teórie.

Otázka, ktorá sa postupne prichádzala a dala vznik modernej vede bola zameraná presne na Boha: Ak Boh bol silou, ktorá dala vznik svetu, tak potom pohyb a vlastnosti sveta nemajú byť záležitosťou len vzájomných vzťahov jeho častí? Až XVII storočí bolo možné na túto otázka odpovedať pozitívne.

2. Na druhom mieste musíme zobrať do úvahy, že Božie prítomnosť bola každodenným horizontom spoločnosti i jednotlivca. Celé ľudské spolužitie malo rytmus náboženských sviatkov a rituálov viery. V takejto situácii bola teológia reflexiou nad životnou skúsenosťou, ako interpretácia jej tajomstva a vyjadrenie jej nádejí. Preto teológia nutne bola rozprávaním o Bohu.

A napokon spoločné a neodškriepiteľné presvedčenie bolo, že teológia nemá prameň v človekovi, že to nie je jeho výplod, ale má svoj prameň v zjavení sa samotného Boha. Teológia sa teda definovala ako náuka pochádzajúca zo zjavenia (Tomáš Akvinský); viac než ľudským vysvetľovaním Božieho tajomstva bola vysvetľovaním toho, čo Boh povedal o sebe ľuďom.

3. Dnes sa tieto kultúrne situácie radikálne zmenili. Dnes už žiadny vedec nevkladá Boha do vysvetľovania akéhokoľvek akéhokoľvek prírodného javu alebo vysvetľovania sveta. Žiadny záhadný jav sa nebude vedecky vysvetľovať na základe pôsobenia Boha alebo nejakej nadprirodzenej bytosti. Toto je dnes vo vedeckej metodológii tak absolútne, že to tvorí kultúrny horizont dnešnej doby. 

Podobne aj každodenný život ľudí, spoločnosti, prebieha bez akejkoľvek potreby utiekať sa k Bohu ako k vysvetleniu fenoménov alebo podnetov pre usporiadanie svojho života. Dokonca aj drvivá väčšina tých, ktorí sú presvedčení (uznávajú) o existencii nadprirodzeného bytia (Boha) vedú svoj život úplne nezávisle na tomto svojom presvedčení. Nemajú vieru v neho: nerobia svoje životné rozhodnutia v dôvere k nemu; neradi stavajú svoj život len na Dobro, to je pre nich riziko, ale hľadajú záruky a istoty inde; nenasledujú cesty Pravdy, počúvajúc len jej odpovede, ale z pravdy si robia nástroj svojich záujmov; nevolia si skutky, ktoré menia prítomnosť len z dôvodov Spravodlivosti, nerobia len pre to, aby odovzdali komunikovali Život. A na druhej strane medzi tými málo ľuďmi, ktorí toto dokážu a vsadia svoj každodenný život do týchto hodnôt, nie všetci sú veriaci v Boha alebo patria do nejakej náboženskej štruktúry, ktorá garantuje nejakú náboženskú autenticitu.

Ateizmus je dnes tak rozšírený vo svete, že sa už ani nestavia ako nejaká výzva proti viere; vieru totálne ignoruje. Ateizmus (nevera) všeobecne oficiálnym horizontom existencie ľudí v dnešnom svete. A aj samotný nárok hovoriť ľuďom na základe zjavenia sa javí niečím úplne nepredložiteľným. 

Teológ si teda uvedomuje, že formulácie viery, ktoré má z tradície už nie sú slovami Boha o sebe samom a o človekovi, (teda niečím, čo bezprostredne osloví dnešného človeka)

Reakcie teológov na túto situáciu boli rôzne

• niektorí si mysleli, že je koniec teológie, že kultúrna situácia, ktorá "usmrtila Boha" urobila teológiu ako vedu o zjavení nemožnou. Ponajviac môžeme predkladať ľuďom v západných krajinách reflexiu o tom, ako sa rozvinula tradícia Ježiša z Nazareta, môžeme ohlasovať jeho posolstvo, ktoré vie osloviť aj neveriacich. Teológia by sa teda premenila na istý druh kristológie a postupne by sa stala antropológiou
• iní predkladajú ako riešenie tejto krízy úsilie dobre vyložiť a predstaviť podklady antickej reflexie. Teológia sa stane kritickým výkladom dejín teológie s odkazmi na Bibliu a filozofické smery a prúdy. Toto je niečo, čo môže naplniť auly vysokých škôl a celý život bádateľov
• tretia cesta sa zameriava na úplné opustenie teológie ako vedy a v zameraní sa na mystickú skúsenosť viery, na predkladanie toho nevysloviteľného a neopísateľného (a nie toho pozitívneho a opísateľného). Treba predkladať skrytého Boha a opustiť cesty "racionality"
• a napokon štvrtá cesta, ktorá sa ponúka je začať od začiatku. Nie v zmysle, že zahodíme všetko, čo bolo v minulosti alebo v tom zmysle, že radikálne poprieme všetky biblické a historické problematiky, ktoré na život viery doliehajú, ale v zmysle novej kritickej radikálnosti.

Táto štvrtá cesta si uvedomuje nedostatočnosť tradičných formúl pre dnešné časy, ale nezriekajú sa ich, aby v nich objavili náboženskú skúsenosť na ktorej sú založené a Slovo života, ktoré ich zrodilo. Podľa nich absolútne ticho kontemplácie nie je správnou cestou.

***

Casale U., Il Dio comunicatore e l´aventura della fede, Elle Di Ci, 2003

Prečo kresťan má dnes dojem (a veľmi často je to viac ako dojem), že nie je pochopený, že jeho pohľady a názory sú neaktuálne, že nevie dosiahnuť, aby ostatní rozumeli o čom hovorí? Podobáme sa klaunovi zo známej anekdoty Sorena Kierkegaarda, ktorý hovorí veci vážne, ale všetci sa smejú a tlieskajú a jeho posolstvo neberú vážne. Aby sme pochopili, kde sme, je potrebné pozorne sa pozrieť na to, v akých podmienkach sa nachádza kresťanská viera v tomto našom historickom okamihu. Pozrime sa teda do dejín, čo sa v posledných storočiach udialo.

Termínom moderný svet alebo moderné myslenie (modernitá) označujeme rozpad a koniec stredovekého sveta a jeho kultúry a zároveň nástup nových spôsobov myslenia, nových štýlov života, nových sociálnych a politických inštitúcií. Ako každá kultúrna epocha aj moderné obdobie predstavuje parabolu, ktorá má svoj  zrod, rast, vrchol a napokon svoju krízu i dekadenciu.

Začiatky: posuny v myslení - 15-16. storočie: 

Renesancia uskutočňuje prechod od teocentrickej vízie sveta k antropocentrickej. V strede sveta prestáva byť Boh, ale človek. Koperník (1473-1543) a moderná astronómia ponúknu cestu od geocentrizmu sveta k heliocentrizmu. Nie zem je v strede vesmíru, ale Zem sa točí okolo Slnka. Galileo (1564-1642) a moderná veda ponúkajú cestu vedeckého experimentu, ktorá postupne nahrádza cestu opierania sa o autority minulosti. F. Bacon (1561-1626) predstavuje poznanie už nie ako kontempláciu sveta a hľadanie pravdy, ale ako hľadanie moci nad prírodou a nad druhými. N. Macchiavelli (1469-1527) ponúka cestu politickej moci, ktorá je vyššia ako morálne zákony. M. Luther (1483-1546) ponúka kresťanstvo subjektívneho typu, ktoré sa zbavuje objektivity (Cirkvi a jej predpisov), čiže človek sa môže postaviť pred Boha bez akejkoľvek cirkevnej mediácie.

Štyri revolúcie - XVII a XVIII storočie:

Kultúrna revolúcia: R. Descartes (1596-1650), B. Pascal (1623-1662) až napokon I. Kant (1724-1804) - osvietenstvo, ktoré oslavuje ľudský rozum a svetlo rozumu stavia proti temnote tajomstiev a dogiem. Rozum sa prehlasuje za jedinú a najvyššiu normu pravdy a spravodlivosti, odmietajúc ako falošné a morálne nesprávne všetko, čo je mimo rozumu. Toto rozpúta boj proti kresťanstvu, Kant predkladá náboženstvo v hraniciach ľudského rozumu. Človek, rozum, vedecké poznanie - to sú nosné prvky novej vízie sveta.

Vedecká revolúcia: objavy fyziky a astronómie pomocou experimentálnej metódy prerastú do presvedčenia, že svet nie je riadený priamo Bohom, ale svojimi zákonmi - I. Newton (1642-1727). Pre vysvetľovanie sveta nie je potrebná hypotéza Boh. 

Politická revolúcia: predkladá nový zdroj politickej moci, ktorá prestáva byť niečo ustanovené Bohom, ale zdrojom moci má byť ľud, ktorý sa stáva národom, má sa uzatvoriť sociálna zmluva - J. J. Rousseaux (1712-1778). J. Locke (1632-1704) prehlasuje, že demokracia nie je len jedna z foriem vlády, ale jediná moderná forma vlády. Tieto myšlienky zo začiatku storočia priniesli v jeho druhej polovici ovocie v podobe americkej (1776) a francúzskej (1789) revolúcie.

Priemyselná revolúcia: v druhej polovici 18. storočia v Anglicku začína priemyselná revolúcia uvedením nových prostriedkov produkcie a výroby - parný stroj a pod.) a novou organizáciou práce (kapitalizmus) sprevádzaný rôznymi javmi (veľký rast mestského obyvateľstva)

Vrchol modernej doby - 19. storočie

V tomto storočí sa odohráva triumf moderného sveta a vzniká samotné označenie epochy. Na základe osvietenstva, subjektivizmu, ľudskej autonómie sa rodia nové systémy myslenia. G. Hegel (1770-1831) vytvára transcendentálny idealizmus, avšak na jeho kritike vyrastie historický dialektický materializmus K. Marxa (1818-1883). V tomto storočí sa zrodí aj evolucionizmus - Ch. Darwin (1809-1882); scientizmus - E. Haeckel (1834-1919) a pozitivizmus - A. Comte (1798-1857). Tieto totalizujúce -izmy boli plné optimizmu, ktorý bol presvedčený, že skrze poznanie vedy a organizácie života ľudstvo kráča k vyriešeniu všetkých problémov človeka a spoločnosti. Tu sa intenzívne predkladá idea, že človek je jediným pánom svojho osudu a vedeckou racionalitou sa mu podarí vytvoriť dokonalý svet, lepší svet.

Koniec modernej doby? - 20. storočie

Toto obdobie je charakterizované veľkými krízami, drámou dvoch svetových vojen a jednoznačným ukončením totálneho optimistického presvedčenia o vede a pokroku ako o garancii šťastného ľudstva. Nastáva menej dôvery vo vedecké riešenie všetkého, menej dôvery v ľudský rozum, v druhej polovici 20. storočia prebehol aj pokus vyhlásiť modernú dobu za skončenú a predstavil sa koncept postmodernej doby, ktorá má opačné charakteristiky ako moderná: strach, pocit stratenia sa, nedôvera v budúcnosť, skepticizmus v oblasti rozumu, morálny nihilizmus, neschopnosť hovoriť o nejakej pevnej pravde. 

***

Všetky tieto javy nám osvetľujú situáciu, v ktorej sme. Nie sú však jej vysvetlením. Pokušenie kresťanskej reflexie spočíva v tom, že sa usiluje o stále kvalitnejšie analýzy situácie v presvedčení, že kresťanstvo nedostatočne chápe súčasného človeka a nevie ho osloviť. Analýzy sú veľmi potrebné, ešte dôležitejšie však je vnútorné nastavenie, s ktorými ich robíme. Ak láska k Cirkvi, čiže ku Kristovi dnes prítomnému v tomto svete, bude zabudnutou alebo iba veľmi marginálnou témou - aj tie najúžasnejšie a najobjavnejšie postrehy budú len cvendžiacim kovom, nezriedka aj vedomosťou, ktorá nadúva.

Je potrebné objaviť prameň tejto dravej rieky (filozofia) a potom zbadáme, že cestou nie je len donekonečna sa prispôsobovať vrtochom tejto rieky, ale poukázať s pokorou a láskou omyly pri jej prameňoch.